Na februárovom mimoriadnom konzistóriu kardinálov predniesol kardinál Walter Kasper príhovor o pastoračnom prístupe k rozvedeným a znovu zosobášeným, vrátane pristupovania k svätému prijímaniu. Príhovor, ktorý je zatiaľ prístupný len v taliančine a sčasti v angličtine, spustil rozsiahlu diskusiu. Prinášame vám jeho zhrnutie z pera rešpektovaného vatikanistu Andreu Tornielliho.
Vo svojom príhovore v prvý deň mimoriadneho konzistória kardinálov zameraného na rodinu sa kardinál Walter Kasper venoval problematike vysluhovania sviatostí rozvedeným ľuďom, ktorí následne vstúpili do civilného zväzku.
Cirkev nemôže spochybňovať Ježišove slová o nerozlučiteľnosti manželstva. Kto očakáva, že konzistórium a synoda prídu s „jednoduchým“ univerzálnym riešením pre každého, ten sa mýli. Ale vzhľadom na ťažkosti, ktorým súčasné rodiny čelia, a na obrovský nárast počtu stroskotaných manželstiev, je možné skúmať nové cesty ako odpovedať na hlboké potreby tých rozvedených, ktorí sa znovu zosobášili civilne, uznávajú svoje zlyhanie, konvertujú a po určitom období pokánia žiadajú, aby im bolo umožnené opäť pristupovať k sviatostiam. Tento názor predniesol kardinál Walter Kasper v dlhom príhovore pred konzistóriom kardinálov a pápežom dnes ráno (21.2.2014, pozn.). Pápež František predtým požiadal nemeckého teológa, aby neprišiel s odpoveďami, ale aby kládol otázky. A Kasper, zdá sa, úlohu splnil.
V prvom rade Kasper vyzval kardinálov, aby uvažovali o probléme rozvedených a znovu zosobášených a aby sa pozreli na túto problematiku z pohľadu tých, ktorí trpia a prosia o pomoc. Je nutné týchto ľudí povzbudzovať, aby sa zúčastňovali na živote cirkvi. Tiež preto, že existujú prípady, kde je úplne jasné, že každá možná snaha vynaložená na zachránenie manželstva zlyhala. Je hrdinské, keď opustení partneri ostanú sami a vychovávajú deti vlastnými silami. No je aj mnoho opustených partnerov, ktorí sa znovu zosobášia, vstúpia do civilného zväzku, takisto pre dobro svojich detí, ale nemôžu zanechať svoje nové manželstvo bez nového pocitu viny.
Kasper vysvetlil, že cirkev nemôže ponúknuť riešenie, ktoré je odlišné alebo ktoré je v rozpore s Ježišovými slovami. Nerozlučiteľnosť sviatostného manželstva a nemožnosť vstúpiť do nového manželstva, kým bývalý partner žije, nemôžu byť z čistého milosrdenstva zrušené. Napokon, ako kardináli zdôraznili, milosrdenstvo a vernosť idú ruka v ruke.
Kasper ale zdôraznil, že žiadna ľudská situácia nie je úplne beznádejná alebo bezvýchodisková. Akokoľvek hlboko môže človek padnúť, nikdy to nie je príliš hlboko pre Božie milosrdenstvo.
Kardináli hovorili o krokoch, ktoré v tejto oblasti cirkev už podnikla v minulom storočí. Podľa Kódexu kanonického práva z roku 1917 rozvedení ľudia, ktorí sa opäť zosobášili civilným obradom, boli považovaní za bigamistov a nehanebníkov žijúcich vo verejnom konkubináte a dokonca podliehali exkomunikácii. Nový kódex uvedený do platnosti Jánom Pavlom II. skoncoval s týmito trestami. Rozvedení a znovu zosobášení nie sú exkomunikovaní, naopak, kódex potvrdzuje, že sú stále členmi cirkvi.
Podľa Kaspera sa dnešná cirkev nachádza v podobnej situácii, v akej bola po Druhom vatikánskom koncile. Vtedy tiež existovali encykliky, vyhlásenia a rozhodnutia vydané Svätou stolicou o otázkach ako ekumenizmus a náboženská sloboda, ktoré, ako sa zdalo, bránili iným možným riešeniam. Druhý vatikánsky koncil pootváral nové dvere bez toho, že by porušil posvätnú dogmatickú tradíciu cirkvi. Kardinál teda uvažuje, či by sa podobným spôsobom nedalo pokračovať a zahrnúť zmenu situácie rozvedených a znovu zosobášených bez toho, že by došlo k zničeniu kľúčovej tradície našej viery.
Cirkev nemôže spochybňovať Ježišove slová o nerozlučiteľnosti manželstva. Kto očakáva, že konzistórium a synoda prídu s „jednoduchým“ univerzálnym riešením pre každého, ten sa mýli. Ale vzhľadom na ťažkosti, ktorým súčasné rodiny čelia, a na obrovský nárast počtu stroskotaných manželstiev, je možné skúmať nové cesty ako odpovedať na hlboké potreby tých rozvedených, ktorí sa znovu zosobášili civilne, uznávajú svoje zlyhanie, konvertujú a po určitom období pokánia žiadajú, aby im bolo umožnené opäť pristupovať k sviatostiam. Tento názor predniesol kardinál Walter Kasper v dlhom príhovore pred konzistóriom kardinálov a pápežom dnes ráno (21.2.2014, pozn.). Pápež František predtým požiadal nemeckého teológa, aby neprišiel s odpoveďami, ale aby kládol otázky. A Kasper, zdá sa, úlohu splnil.
V prvom rade Kasper vyzval kardinálov, aby uvažovali o probléme rozvedených a znovu zosobášených a aby sa pozreli na túto problematiku z pohľadu tých, ktorí trpia a prosia o pomoc. Je nutné týchto ľudí povzbudzovať, aby sa zúčastňovali na živote cirkvi. Tiež preto, že existujú prípady, kde je úplne jasné, že každá možná snaha vynaložená na zachránenie manželstva zlyhala. Je hrdinské, keď opustení partneri ostanú sami a vychovávajú deti vlastnými silami. No je aj mnoho opustených partnerov, ktorí sa znovu zosobášia, vstúpia do civilného zväzku, takisto pre dobro svojich detí, ale nemôžu zanechať svoje nové manželstvo bez nového pocitu viny.
Kasper vysvetlil, že cirkev nemôže ponúknuť riešenie, ktoré je odlišné alebo ktoré je v rozpore s Ježišovými slovami. Nerozlučiteľnosť sviatostného manželstva a nemožnosť vstúpiť do nového manželstva, kým bývalý partner žije, nemôžu byť z čistého milosrdenstva zrušené. Napokon, ako kardináli zdôraznili, milosrdenstvo a vernosť idú ruka v ruke.
Kasper ale zdôraznil, že žiadna ľudská situácia nie je úplne beznádejná alebo bezvýchodisková. Akokoľvek hlboko môže človek padnúť, nikdy to nie je príliš hlboko pre Božie milosrdenstvo.
Kardináli hovorili o krokoch, ktoré v tejto oblasti cirkev už podnikla v minulom storočí. Podľa Kódexu kanonického práva z roku 1917 rozvedení ľudia, ktorí sa opäť zosobášili civilným obradom, boli považovaní za bigamistov a nehanebníkov žijúcich vo verejnom konkubináte a dokonca podliehali exkomunikácii. Nový kódex uvedený do platnosti Jánom Pavlom II. skoncoval s týmito trestami. Rozvedení a znovu zosobášení nie sú exkomunikovaní, naopak, kódex potvrdzuje, že sú stále členmi cirkvi.
Podľa Kaspera sa dnešná cirkev nachádza v podobnej situácii, v akej bola po Druhom vatikánskom koncile. Vtedy tiež existovali encykliky, vyhlásenia a rozhodnutia vydané Svätou stolicou o otázkach ako ekumenizmus a náboženská sloboda, ktoré, ako sa zdalo, bránili iným možným riešeniam. Druhý vatikánsky koncil pootváral nové dvere bez toho, že by porušil posvätnú dogmatickú tradíciu cirkvi. Kardinál teda uvažuje, či by sa podobným spôsobom nedalo pokračovať a zahrnúť zmenu situácie rozvedených a znovu zosobášených bez toho, že by došlo k zničeniu kľúčovej tradície našej viery.
Ako kardinál vysvetlil, všeobecné riešenie tohto problému neexistuje. Uviedol príklad (ktorý použil Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio) rozvedených a znovu zosobášených, ktorí sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že ich predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné. Toto ale nemožno posudzovať subjektívne. Na druhej strane, súdna cesta tiež nie je jediným možným riešením.
Snaha vyriešiť problém zmiernením procesu anulácie manželstva by vytvorila dojem, že Katolícka cirkev koná nečestne a vlastne v tajnosti rozvody umožňuje.
Kasper poznamenal, že rozvedení a znovu zosobášení nemôžu mať účasť na sviatostnom prijímaní, ale môžu prijímať duchovne, ak sú duchovne cnostní. Potvrdila to Kongregácia pre náuku viery a Benedikt XVI. na svetovom stretnutí rodín v Miláne. Keď ale človek prijíma duchovne, pokladá sa za zjednoteného s Ježišom Kristom. Ako môže teda byť v rozpore s prikázaním, ktoré vydal sám Ježiš? Prečo nemôže prijímať aj sviatostne?
Kasper potom poukázal na príklad ranej cirkvi a na prax, na ktorú Joseph Ratzinger, vtedy ešte profesor, odkazoval už v roku 1972. Spomenul, čo sa stalo s odpadlíkmi, kresťanmi, ktorí počas prenasledovania zo slabosti zapreli svoj vlastný krst. Pre tieto špeciálne prípady cirkev zaviedla kanonickú prax pokánia, niečo na spôsob druhého krstu, no nie vodou ale „slzami kajúcnosti“. Potom, ako sa ich loď potopila v hriechu, stroskotanci už nemohli dostať ďalšiu loď, ale dostali záchranný čln.
Aj v prípade manželstva niektoré miestne cirkvi zaviedli podobný postup. Kresťania, ktorí sa odlúčili od svojich ešte žijúcich partnerov a vstúpili do druhého zväzku, po určitom období pokánia síce nedostali možnosť uzavrieť sviatostné manželstvo druhýkrát (inými slovami nedostali novú loď), ale dostali záchranný čln vo forme svätého prijímania. Túto prax spomínajú Origenes, Bazil Veľký aj Gregor Nazijánsky.
Je táto cesta v budúcnosti možná? Túto otázku položil Kasper konzistóriu kardinálov. Nešlo by o „lacnú milosť“ alebo o „milosrdenstvo z výpredaja“. Keď máte pred sebou rozvedeného a znovu zosobášeného človeka, ktorý ľutuje zlyhanie svojho prvého manželstva, splnil záväzky voči prvému manželstvu (ktoré Katolícka cirkev vníma ako jediný platný a nerozlučiteľný zväzok), ak nemá možnosť návratu, ak nemôže opustiť zodpovednosť, ktorú na seba zobral a vstúpiť do nového civilného zväzku bez viny, ale ak sa zaväzuje žiť vo svojom druhom zväzku najlepšie ako vie na základe viery, ak sa zaručuje, že bude vychovávať svoje deti vo viere, ak si želá pristupovať k sviatostiam, aby mu pomohli prekonávať ťažké situácie, ako mu môže byť odopretá sviatosť zmierenia a potom aj sviatostné prijímanie? O týchto otázkach kardináli uvažovali.
Táto možná cesta by teda nebola univerzálnym alebo zovšeobecneným riešením. Nevzťahovala by sa na veľkú masu rozvedených ľudí, ktorí sa znovu sobášia civilným obradom. Pravdepodobne by sa vzťahovala na tú menšiu časť rozvedených a znovu zosobášených katolíkov, ktorí majú úprimný záujem pristupovať k sviatostiam a ktorí skutočne trpia nemožnosťou zúčastňovať sa sviatostného prijímania. Pripustiť ich opäť k Eucharistii po primeranom pokání by mohlo byť aktom rozlišovania, ktorý berie do úvahy aj vieru detí týchto dvojíc, detí, ktoré nikdy nevidia svojich rodičov pristupovať k sviatostiam. Kasper jasne odlišuje situáciu rozvedených, ktorí preukázali snahu uzavretím druhého manželstva v civilnom obrade, od všetkých iných foriem spolužitia ako napr. voľné spolužitie. Je to chúlostivá problematika a prináša otázky, na ktoré sa vôbec neodpovedá ľahko. „Poľná nemocnica“ cirkev sa nimi začína zaoberať.
Snaha vyriešiť problém zmiernením procesu anulácie manželstva by vytvorila dojem, že Katolícka cirkev koná nečestne a vlastne v tajnosti rozvody umožňuje.
Kasper poznamenal, že rozvedení a znovu zosobášení nemôžu mať účasť na sviatostnom prijímaní, ale môžu prijímať duchovne, ak sú duchovne cnostní. Potvrdila to Kongregácia pre náuku viery a Benedikt XVI. na svetovom stretnutí rodín v Miláne. Keď ale človek prijíma duchovne, pokladá sa za zjednoteného s Ježišom Kristom. Ako môže teda byť v rozpore s prikázaním, ktoré vydal sám Ježiš? Prečo nemôže prijímať aj sviatostne?
Kasper potom poukázal na príklad ranej cirkvi a na prax, na ktorú Joseph Ratzinger, vtedy ešte profesor, odkazoval už v roku 1972. Spomenul, čo sa stalo s odpadlíkmi, kresťanmi, ktorí počas prenasledovania zo slabosti zapreli svoj vlastný krst. Pre tieto špeciálne prípady cirkev zaviedla kanonickú prax pokánia, niečo na spôsob druhého krstu, no nie vodou ale „slzami kajúcnosti“. Potom, ako sa ich loď potopila v hriechu, stroskotanci už nemohli dostať ďalšiu loď, ale dostali záchranný čln.
Aj v prípade manželstva niektoré miestne cirkvi zaviedli podobný postup. Kresťania, ktorí sa odlúčili od svojich ešte žijúcich partnerov a vstúpili do druhého zväzku, po určitom období pokánia síce nedostali možnosť uzavrieť sviatostné manželstvo druhýkrát (inými slovami nedostali novú loď), ale dostali záchranný čln vo forme svätého prijímania. Túto prax spomínajú Origenes, Bazil Veľký aj Gregor Nazijánsky.
Je táto cesta v budúcnosti možná? Túto otázku položil Kasper konzistóriu kardinálov. Nešlo by o „lacnú milosť“ alebo o „milosrdenstvo z výpredaja“. Keď máte pred sebou rozvedeného a znovu zosobášeného človeka, ktorý ľutuje zlyhanie svojho prvého manželstva, splnil záväzky voči prvému manželstvu (ktoré Katolícka cirkev vníma ako jediný platný a nerozlučiteľný zväzok), ak nemá možnosť návratu, ak nemôže opustiť zodpovednosť, ktorú na seba zobral a vstúpiť do nového civilného zväzku bez viny, ale ak sa zaväzuje žiť vo svojom druhom zväzku najlepšie ako vie na základe viery, ak sa zaručuje, že bude vychovávať svoje deti vo viere, ak si želá pristupovať k sviatostiam, aby mu pomohli prekonávať ťažké situácie, ako mu môže byť odopretá sviatosť zmierenia a potom aj sviatostné prijímanie? O týchto otázkach kardináli uvažovali.
Táto možná cesta by teda nebola univerzálnym alebo zovšeobecneným riešením. Nevzťahovala by sa na veľkú masu rozvedených ľudí, ktorí sa znovu sobášia civilným obradom. Pravdepodobne by sa vzťahovala na tú menšiu časť rozvedených a znovu zosobášených katolíkov, ktorí majú úprimný záujem pristupovať k sviatostiam a ktorí skutočne trpia nemožnosťou zúčastňovať sa sviatostného prijímania. Pripustiť ich opäť k Eucharistii po primeranom pokání by mohlo byť aktom rozlišovania, ktorý berie do úvahy aj vieru detí týchto dvojíc, detí, ktoré nikdy nevidia svojich rodičov pristupovať k sviatostiam. Kasper jasne odlišuje situáciu rozvedených, ktorí preukázali snahu uzavretím druhého manželstva v civilnom obrade, od všetkých iných foriem spolužitia ako napr. voľné spolužitie. Je to chúlostivá problematika a prináša otázky, na ktoré sa vôbec neodpovedá ľahko. „Poľná nemocnica“ cirkev sa nimi začína zaoberať.
Andrea Tornielli
Článok bol publikovaný 21. februára 2014 na portáli Vatican Insider. Vychádza so súhlasom autora.
Preklad: Pavla Mašková, Rastislav Dluhý
Článok bol publikovaný 21. februára 2014 na portáli Vatican Insider. Vychádza so súhlasom autora.
Preklad: Pavla Mašková, Rastislav Dluhý