Ceremoniár Jána Pavla II.: Takto prežíval jeho pohreb pred deviatimi rokmi

V tento deň sa arcibiskup Piero Marini zriekol výsady pred očami celého sveta asistovať dekanovi kardinálskeho kolégia kardinálovi Josephovi Ratzingerovi pri celebrovaní zádušnej omše za Karola Wojtyłu. Túto čestnú úlohu prenechal svojmu zástupcovi Enricovi Viganò. On sám sedel tam vedľa rakvy a muselo sa v ňom ozývať, že teraz hľadí na mŕtveho pápeža tak, ako naňho hľadieval na živého.

Celých osemnásť rokov uhládzal Piero Marini preňho každý jednotlivý hrboľatý záhyb na štvormetrovom červenom koberci skôr, ako prišiel Ján Pavol II. na miesto bohoslužby. Nato odhadoval jednotlivo každý stupeň schodov, či by nemohol byť neprekonateľnou prekážkou pre pápeža, ktorý dával aj to posledné, čo mu ešte zostalo z jeho síl.

Arcibiskup Piero Marini pozrel občas na rakvu “Božieho maratónca”, “uponáhľaného otca”, akoby si chcel byť istý, že studený vietor toho rána na Svätopeterskom námestí Karolovi Wojtyłovi neuškodí. Marini sedel na svojej strane tak ako v roku 1987 v Miami, keď sa počas pápežskej omše prihnala tropická búrka, hurikán, ktorý už zanedlho strhával strechy. Vtedy musel Piero Marini prinútiť pápeža k tomu, aby prerušil bohoslužbu. Stihli sa ešte práve včas dostať do úkrytu, skôr, než hurikán rozmetal miesto omše. 

Bol pri tom, keď v roku 2002 atentátnik v azerbajdžanskom Baku slabého pápeža takmer strhol: bol pripravený ako vždy, aby ho zachytil. Stál po jeho boku na tisíckach bohoslužieb a teraz sedel ešte stále na svojej strane, akoby nebol koniec, akoby sa život Karola Wojtyłu ešte neskončil.