Nedávnu slávnosť svätorečenie Jána Pavla II. a Jána XXIII. môžeme charakterizovať rôznymi prívlastkami. Pápež František ju označil jednoducho a jasne – slávnosť viery. Nešlo o nič viac, ani o nič menej. Zmyslom celej udalosti bolo vyzdvihnúť pred očami všetkých hĺbku viery dvoch mužov, ktorých Božia prozreteľnosť priviedla na pápežský stolec.
„Ježišove rany sú pohoršením pre vieru, ale sú aj previerkou viery,“ povedal vo svojej homílii František a vzápätí vysvetlil, v čom spočívala viera oboch pápežov: „Sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. mali odvahu hľadieť na Ježišove rany, dotýkať sa jeho ranených rúk a prebodnutého boku. Nehanbili sa za Kristovo telo, nepohoršovali sa na ňom, na jeho kríži, nehanbili sa za telo brata (porov. Iz 58, 7), pretože v každom trpiacom videli Ježiša. Boli to dvaja odvážni ľudia, plní odvahy (parrésie) Ducha Svätého a vydali svedectvo cirkvi a svetu o Božej dobrote a jeho milosrdenstve.“
Pápež vo svojej krátkej homílii nehovoril o historickej role svojich predchodcov, všimol si vatikanista Andrea Tornielli. Nehovoril o porážke komunizmu, apoštolských cestách, ekumenickom a medzináboženskom dialógu... Hovoril o Božej dobrote, milosrdenstve, odpustení, blízkosti... Pretože toto je základ, všetko ostatné je len dôsledok.
Svedectvo viery však mohli stotisíce prítomných vidieť nielen v „pápežoch na nebi“, ale aj v „pápežoch na zemi“. Nielen svet, ale ani samotná cirkev si ešte stále celkom nezvykli na obraz dvoch žijúcich pápežov. Aj keď sa o Benediktovi XVI. veľa hovorilo ako o mužovi hlbokej viery, ktorú oceňovali aj jeho kritici, najsilnejším dôkazom bolo – paradoxne – rozhodnutie opustiť pápežský stolec. Emeritný pápež tak urobil „po opakovanom spytovaní svedomia pred Bohom“. Nešlo teda len o obyčajné racionálne rozhodnutie, ale o prejav viery. Vykročil do neznámej krajiny tak, ako kedysi Abrahám povolaný Bohom.
„Ježišove rany sú pohoršením pre vieru, ale sú aj previerkou viery,“ povedal vo svojej homílii František a vzápätí vysvetlil, v čom spočívala viera oboch pápežov: „Sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. mali odvahu hľadieť na Ježišove rany, dotýkať sa jeho ranených rúk a prebodnutého boku. Nehanbili sa za Kristovo telo, nepohoršovali sa na ňom, na jeho kríži, nehanbili sa za telo brata (porov. Iz 58, 7), pretože v každom trpiacom videli Ježiša. Boli to dvaja odvážni ľudia, plní odvahy (parrésie) Ducha Svätého a vydali svedectvo cirkvi a svetu o Božej dobrote a jeho milosrdenstve.“
Pápež vo svojej krátkej homílii nehovoril o historickej role svojich predchodcov, všimol si vatikanista Andrea Tornielli. Nehovoril o porážke komunizmu, apoštolských cestách, ekumenickom a medzináboženskom dialógu... Hovoril o Božej dobrote, milosrdenstve, odpustení, blízkosti... Pretože toto je základ, všetko ostatné je len dôsledok.
Svedectvo viery však mohli stotisíce prítomných vidieť nielen v „pápežoch na nebi“, ale aj v „pápežoch na zemi“. Nielen svet, ale ani samotná cirkev si ešte stále celkom nezvykli na obraz dvoch žijúcich pápežov. Aj keď sa o Benediktovi XVI. veľa hovorilo ako o mužovi hlbokej viery, ktorú oceňovali aj jeho kritici, najsilnejším dôkazom bolo – paradoxne – rozhodnutie opustiť pápežský stolec. Emeritný pápež tak urobil „po opakovanom spytovaní svedomia pred Bohom“. Nešlo teda len o obyčajné racionálne rozhodnutie, ale o prejav viery. Vykročil do neznámej krajiny tak, ako kedysi Abrahám povolaný Bohom.
František od začiatku svojho pontifikátu do omrzenia opakuje to, čo vyzdvihol aj na svojich predchodcoch: Božiu dobrotu, milosrdenstvo, odpustenie, blízkosť k druhému. Keď jeho kritici zalamujú rukami nad „populistickými“ gestami, neuvedomujú si, že nie sú podstatou, ale len dôsledkom jeho viery v Ježišove rany. Ak niekoho milujem, prečo by som mu to nemal prejaviť?
Pokračovanie nájdete na portáli Postoy.sk.
Imrich Gazda
Foto: twitter.com