V knihe Žil som so svätcom (SSV 2014) sa obaja aktéri knižného rozhovoru dotkli témy, ktorá na Slovensku rezonovala po odvolaní trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. „...vynára sa tu však stále ten istý problém, že pápež nie vždy dostane všetky informácie, ktoré by mu mohli byť užitočné, alebo ho o závažných a nepríjemných skutočnostiach neinformujú objektívne,“ konštatuje taliansky vatikanista poľského pôvodu Gian Franco Svideroschi. Reagoval tak na jednu z predchádzajúcich Dziwiszových odpovedí, v ktorej povedal, že „nie vždy – a žiaľ, stalo sa to už aj Františkovi – pápež má k dispozícii všetky okolnosti určitého prípadu, aby presne mohol posúdiť konkrétnu osobu alebo situáciu“.
Svideroschi časť zodpovednosti kladie na plecia apoštolských nunciov. „Možno sú to nespravodlivé výčitky. Ale už dlhšie sa hovorí, že nunciovia vykonávajú svoju úlohu zástupcov Svätej stolice s ,prístupom´, ktorý je málo pastoračný, skôr diplomatický, pričom sa snažia predovšetkým udržiavať dobré vzťahy s miestnymi vládami. A to všetko sa, samozrejme, premieta do správ, ktoré posielajú do Vatikánu; do zoznamu mien, ktoré navrhujú pri výbere budúcich biskupov (radšej vyberajú zdržanlivých či priamo konzervatívnych); do výkazov o prípadných konfliktoch medzi Cirkvou a štátom (v ktorých obyčajne dominuje opatrnosť a obavy), ako aj o zložitých cirkevných situáciách alebo o nejakom kňazovi či biskupovi, ktorý je považovaný za ,nepohodlného´,“ napísal Svideroschi, ktorý svoje slová ilustroval na prípade zavraždeného salvádorského arcibiskupa Óscara Arnulfa Romera (1917 – 1980).
Kauza Romero
„Celé mesiace na neho do Vatikánu chodili očierňujúce správy, ktoré ho označovali za komunistu, ba priam za rozvracača, prekrúcali to, čo robil, jeho snahy zamerané na dobro chudobných, jeho odvážne odsúdenie režimu a eskadróny smrti, ktoré boli zodpovedné za hrozné zločiny. A za týmito správami stáli takmer všetci salvádorskí biskupi a do istej miery aj vtedajší nuncius,“ opisuje Romerov prípad Svideroschi. Keď ohováraný arcibiskup prišiel v máji 1979 na audienciu k novému pápežovi, „priniesol so sebou dokument, ktorý obsahoval argumenty na svoju obranu, a požiadal Jána Pavla II., aby sa jeho situácia zvážila na základe tohto dokumentu. Bolo zrejmé, že nedôveroval informáciám, ktoré prichádzali do Vatikánu“.
Kauza Kristovi legionári
Ako ďalší prípad nedostatočného a neobjektívneho informovania pápeža Jána Pavla II. Schideroschi spomína kauzu zakladateľa kňazského hnutia Kristovi legionári Marciala Maciela Degollada (1920 – 2008). Mexický kňaz bol usvedčený zo závažných sexuálnych a finančných deliktov a po zásahu pápeža Benedikta XVI. musel záver svojho života prežiť v ústraní. Počas pontifikátu Jána Pavla II. mal však dvere do Vatikánu stále otvorené.
„Keď sa s ním Svätý Otec stretol, nevedel nič, absolútne nič. Pre neho to ešte stále bol zakladateľ veľkého rehoľného spoločenstva, nič iné. Nikto mu nič nepovedal. Ani o tom, čo sa pošuškávalo,“ bráni súčasný krakovský arcibiskup postoj Jána Pavla II. „Žiaľ, sú to dôsledky štruktúry, ktorá je ešte stále nesmierne byrokratická. Jednotlivé mechanizmy sa niekedy zrazu zaseknú a stroj nefunguje tak, ako by mal,“ dodal Dziwisz.
Kauza Williamson
Tretí prípad, ktorým autori knihy ilustrujú dôsledky chýbajúcich informácií pri pápežských rozhodnutiach, je kauza anglického biskupa Richarda Williamsona (1940 - ). V januári 2009 Benedikt XVI. sňal exkomunikáciu zo štyroch lefébvristických biskupov, medzi ktorými bol aj Williamson. Médiá následne informovali o jeho názoroch popierajúcich holokaust, ktoré však boli známe už pred Benediktovým rozhodnutím. Sňatie exkomunikácie tak veľká časť médií interpretovala ako rehabilitáciu revizionistického biskupa.
O niekoľko týždňov Benedikt XVI. napísal list všetkým biskupom sveta, v ktorom priznal, že príslušné úrady Rímskej kúrie zlyhali v tom, že ho neinformovali o Williamsonových názoroch a zároveň nedostatočne odkomunikovali, čo znamená sňatie exkomunikácie.
Kardinál Dziwisz pripomenul, že nedostatky v činnosti Rímskej kúrie boli témou diskusií medzi kardinálmi pripravujúcimi sa na konkláve v roku 2013.„Pápež František sa odvolal na rezolúcie z týchto stretnutí a už urobil niekoľko dôležitých rozhodnutí; začal celú sériu iniciatív, ktoré určite povedú k zásadným zmenám v kuriálnej štruktúre a vo vzťahoch medzi Rímskou kúriou a miestnymi cirkvami,“ dodal Dziwisz.
Imrich Gazda
Foto: wikipedia.org