František a popularita: je dôležité, aby sme si nenamýšľali, že sme niekým výnimočným

Pápež František je nepochybne populárny. Vysvetľovať jeho popularitu výlučne na základe mediálneho úspechu, ktorý by sme vyvodili z toho, ako je opisovaný v článkoch populárnych časopisov, by bolo nevýstižné. Mnohým veriacim, ale aj tým, čo stratili vieru, alebo tým, čo nikdy neverili, sú pápežove slová a gestá sympatické. Predovšetkým jeho kázne v Dome sv. Marty.

Novinárka Anïas Feuga na to poukázala v otázke, ktorú minulý pondelok položila pápežovi počas letu zo Soulu: „V Riu, keď davy kričali Francesco, Francesco, ste im povedali, aby kričali Kristus, Kristus. Ako zvládate tú obrovskú popularitu? Ako to celé prežívate?“ 

Pápež odpovedal: „Prežívam to tak, že ďakujem Bohu za to, že jeho ľud je šťastný. Naozaj to takto robím. Prajem Božiemu ľudu len to najlepšie. Zažívam to, že Boží ľud je voči mne veľkorysý. Vo svojom vnútri sa snažím pamätať na svoje hriechy a svoje omyly, aby som si nenamýšľal, že som niekým výnimočným. Dobre viem, že toto bude trvať tak dva – tri roky a potom odídem do domu Otca... A tiež, je hlúpe si takto namýšľať. Prežívam to ako Pánovu prítomnosť v jeho ľude, ktorý použije biskupa, pastiera svojho ľudu, aby ukázal mnohé veci. Teraz to prežívam trochu prirodzenejšie ako kedysi... Uvedomujem si, že nesmiem urobiť chybu, aby som neublížil ľuďom.“

Prvá vec, ktorú nachádzame v pápežovej odpovedi, je rozmer vďačnosti. Pápež si uvedomuje vlnu popularity, náklonnosti a blízkosti zo strany ľudí. Ďakuje Bohu za to, že ľudia sú šťastní. Druhú dôležitú vec povedal na konci svojej odpovede: ak sa udeje niečo dobré, ak sa sŕdc niečo dotkne, pápež – pastier, biskup – je len nástroj, jeden z Pánových nástrojov, prostredníctvom ktorého nám Pán ukazuje „mnoho vecí.“ Tým sa potvrdzuje, že cirkev rastie skôr vďaka príťažlivosti než prozelytizmu, ako nás to učil pápež Benedikt XVI. – týmto spôsobom je evanjelizátor, svedok alebo aj pastier len nástrojom. 

Hlavný protagonista v tom všetkom je Boh, on si volí spôsob aj čas. Toto vedomie je srdcom kresťanskej viery. Formuje náš pohľad a oslobodzuje náš prístup k životu v cirkvi. Na základe tohto vedomia nevkladáme svoju dôveru v nejaké stratégie, skupiny „vyvolených,“ mocných, alebo v nejaké štruktúry, alebo do ľudí, ktorí chcú byť hlavnými protagonistami. Tento istý pohľad je vyjadrený v pokore mnohých Františkových predchodcov, počnúc Benediktom XVI. alebo Jánom Pavlom I. 

Bol to Ján Pavol I, ktorý po svojom menovaní za biskupa diecézy Vittorio Veneto povedal: „Len čo som bol vymenovaný za vášho biskupa, uvedomil som si, že Pán u mňa používa svoju starú metódu: niektoré veci nesmú byť napísané do bronzu alebo mramoru, ale do piesku; aby vďaka faktu, že písmo ostalo čitateľné a neporušené aj po fúkaní vetra, bolo všetkým jasné, že je to len a len Božou zásluhou. Ja som prach; vznešená biskupská hodnosť a diecéza Vittorio Veneto sú krásnymi vecami, ktoré sa Boh rozhodol do mňa písať; ak z toho písania vzíde nejaké dobro, musíme jasne vedieť, že je to len vďaka milosti a milosrdenstvu Božiemu.“

Napokon, v odpovedi pápeža Františka je ešte tretia dôležitá vec: zoči-voči svojej „popularite“ má pápež pred očami svoje hriechy a omyly, aby sa nedopustil namyslenosti, aby si o sebe nemyslel viac ako treba. Typická argentínska fráza potvrdzuje slová výchovy, ktoré František často počul od svojich rodičov. Môžeme ich preložiť asi takto: „Nemysli si, že si dôležitý.“ Jeho zmienku o „dvoch – troch rokoch“ treba čítať v tomto svetle. 

Je dobre známe aj to, že pápežova popularita rozčuľuje dokonca aj niektorých spomedzi duchovenstva. Exituje sieť ex-pápežovcov, ktorí po tom, čo dlhé roky kritizovali tých, čo útočili na pápeža Benedikta XVI., sú teraz vo svojich útokoch na Benediktovho nástupcu ešte zatvrdlivejší a sarkastickejší. Avšak nájdu sa aj takí, ktorí v kúrii a v cirkvi vo všeobecnosti istým spôsobom využívajú „vlnu“ pápežovej popularity a používajú ju ako štít, aby sa každodenné riadenie života v cirkvi nijako nemenilo. Takýmto spôsobom vlastne ničia pápežovo posolstvo.